Začiatky rozhlasového vysielania z Košíc (od 1927 do 1938)

Mimoriadne vysielanie

Začiatky rozhlasového vysielania z Košíc (od 1927 do 1938)

04. 04. 2017 11:10

Začiatky rozhlasového vysielania z Košíc (od 1927 do 1938)

Keď organizátori rozhlasu v predvojnovej ČSR zvažovali, kde v republike zriadiť rozhlasové strediská, voľba okrem iného padla na Košice. Prednosťou pôvabného mesta pri rieke Hornád v kotline medzi Slovenských rudohorím a Slanskými vrchmi bola z hľadiska hromadnej radiofónie jeho výhodná poloha, ktorá poskytovala predpoklad, že tam umiestnený vysielač pokryje veľkú časť východu štátu. V prospech Košíc hovorila reálna aj očakávaná prítomnosť kultúrnych inštitúcii a ich pracovníkov, teda nevyhnutne potrebného zázemia na rozhlasovú prácu. A tak sotva pražská spoločnosť Radiojournal, držiteľ monopolného práva na rozhlasovú činnosť v ČSR, začala v roku 1926 s vysielaním z Bratislavy, pristúpila v Košiciach k budovaniu svojej druhej slovenskej pobočky.

Organizátorské počiny pražského rozhlasového ústredia boli dôležitým východiskom, ale uskutočnenie zámerov, spustenie rozhlasového vysielania na východnom Slovensku, jeho úspech či neúspech - to všetko napokon záviselo od Košičanov. A v meste naozaj žili agilní ľudia, ktorí nielenže čakali, kedy z rádioprijímača zaznie nejaký hlas, ale ktorí sami chceli poslať vlastné posolstvo do sveta prostredníctvom rozhlasových vĺn.

Košickí poštoví technici v predvečer Vianoc 1925 uspôsobili potrebám rádiofónie poštový rádiotelegrafický vysielač pri dedine Haniska a spolu s priateľmi z radov košickej inteligencie podnikli vôbec prvé rozhlasové pokusy na Slovensku. V nasledujúcom roku svoje experimenty ešte dvakrát zopakovali. Ich vytrvalé naliehanie napokon priviedlo vedenie Radiojournalu k tomu, že prekonalo obavy, či sú Košičania náležite pripravení a súhlasilo s otvorením rozhlasovej činnosti.

Košický rozhlas zorganizoval a jeho prvým (externým) šéfom sa stal Vojtěch Měrka. Pod vedením tohto profesora obchodnej akadémie vo veľkonočnú nedeľu 17. apríla 1927 z provizórneho štúdia zriadeného v domčeku, ktorý podnes stojí na rohu Poštovej a Hradbovej ulice, začalo sa pravidelné vysielanie z Košíc. Od tohoto dňa mohlo niekoľko stovák rádiokoncesionárov na východnom Slovensku, ich príbuzných a známych počúvať každý večer a v nedeľu aj predpoludním relácie šírené haniským vysielačom.

Jednoduchý dvoj, prípadne trojhodinový program pozostával z prednášky alebo prednesu poézie, v sobotu obsahoval rozprávku pre deti a niekoľko hudobných skladieb. V prvých týždňoch prednášali predovšetkým Jozef Martinka, Alois Zbavitel, Mária Oravcová, recitoval učiteľ Emil Rusko, na klavíri hrala Mária Hemerková, na husliach Alžbeta Steinová, na violončele Ákos Paulusz. Prvým hudobný súbor košického rozhlasu predstavovalo kvarteto, ktoré zostavil vojenský kapelník František Kozák. Vojtěch Měrka viedol aj hudobné vysielanie, kým o slovesné sa staral Jozef Joštiak a o techniku Karel Stuchlý.

Napriek naliehaniu poslucháčov program nebolo možné rozširovať - rádiotelegrafický vysielač v Haniske totiž musel slúžiť predovšetkým potrebám pošty. Rozhlasoví organizátori preto aspoň pracovali na spestrení vysielania. Prijímali ďalších účinkujúcich, programovali prenosy z divadla, využili hosťovanie SND a bratislavských spevákov a hudobníkov uviedli pred mikrofónom.

Vedenie rozhlasovej spoločnosti dbalo na zlepšenie podmienok pre tvorbu relácií a pre ich šírenie. Roku 1928 odbočka dostala k dispozícii riadny rádiofonický vysielač. Vzápätí mohla zriadiť vlastný orchester, čo neobyčajne uľahčilo tvorbu hudobných relácií. Najväčšie vylepšenie podmienok činnosti však priniesol rok 1930, keď odbočku presťahovali do vlastnej budovy, postavenej na Moyzesovej ulici špeciálne pre rozhlasového účely. (Táto budova slúži košickému rozhlasu podnes).

Nech sa už Radiojournal akokoľvek staral o svoju východoslovenskú odbočku, stále ostávala jedna nevyriešená záležitosť, ktorá komplikovala rozhlasovú prácu. Košická odbočka zaujímala v rámci Radiojournalu zvláštne postavenie. Kým ostatné rozhlasové strediská ČSR udržiavali vzájomné telekomunikačné spojenie, takže si mohli navzájom vymieňať svoje produkcie, čo im uľahčovalo prácu, Košiciam takého spojenie chýbalo. Roku 1929 síce nadviazali styk s pražským ústredím a odbočkami v republike, išlo však o vzdušné telefonické vedenie, pri ktorom posluch rušili parazitné elektrické prúdy a ktorého prevádzku neraz negatívne ovplyvňovali aj nepriaznivé poveternostné podmienky. Bolo teda použiteľné iba v obmedzenej miere a výslovne nevhodné na hudobné prenosy. Až v roku 1934 spojilo Košice s Bratislavou, Prahou, Brnom a Moravskou Ostravou spoľahlivé vysokofrekvenčné vedenie.

Vo východoslovenskej odbočke museli rešpektovať princípy činnosti platné v Radiojournali, zachovávať pravidlá jeho hospodárskej a personálnej politiky, ale v oblasti programu postupovali v značnej miere samostatne. Absencia spojenia Košice znevýhodňovala - poslucháči sa nedostávali k hodnotným reláciám, najmä pražským, ale ani k reláciám z Paríža, Berlína, Viedne, Varšavy či iných zahraničných miest, s ktorými Radiojournal udržiaval kontakty. Na škodu bol aj nedostatočný prístup k bratislavskému vysielaniu, čo dovršovalo izoláciu košického poslucháčstva od mimokošickej tvorby. Na druhej strane chýbajúce spojenie, či jeho nedostatočnosť znamenala nezávislosť (aj keď nie úplnú) pri práci a z toho plynúcu možnosť voľby vlastných postupov.

Izolácia neviedla k stagnácii - naopak agilní pracovníci odbočky ju prijali ako výzvu, ako príležitosť uplatniť svoje schopnosti. Takto chápal svoje poslanie aj Bedřich Holeček, ktorý v roku 1929 zaujal post šéfa odbočky, ale predovšetkým Emil Rusko, od roku 1928 vedúci slovesného vysielania, skutočná duša tvorivej činnosti v Košiciach. Takto vnímali postavenie a úlohu Košíc aj Anton Prídavok, Martin Hollý a ďalší pracovníci odbočky.

Bol to práve Emil Rusko, ktorý prekážky ako nedostatok autorov, interpretov, či financií chápal nie ako možné ospravedlnenie hlivenia, ale ako podnety pre hľadanie vlastnej cesty pri tvorbe relácií a v rozhlasovej práci. Ako prvý čítal v košickom vysielaní rozprávky pre deti. Rýchlo pochopil, že detský poslucháč potrebuje viac ako monologickú interpretáciu textu. Oslovil miestnych bábkárov, s ktorými na 28. októbra 1927 pripravil pre vysielanie bábkovú hru Ludmily Tesařovej Vodníkova Hanička. Predvedenie malo úspech a bábhokerci nadlho ostali v programe. Na základe ich vystúpení vznikla jedna z najobľúbenejších relácií slovenského rozhlasu - sobotňajšia hra pre mládež.

Poslucháči potrebovali aj dramatické relácie pre dospelých. Košice začali s nimi na Vianoce 1927, keď Janko Borodáč pripravil pre vysielanie ľudovú betlehemskú hru. Lenže v neduživom miestnom divadle košický rozhlas nenachádzal potrebné interpretačné zázemie. Rusko vec vyriešil zaangažovaním miestnych ochotníkov. Už začiatkom roku 1929 účinkovala v programe Dramatická družina košickej odbočky Radiojournalu, svojský súbor, o možnosti založenia ktorého inde na pôde Radiojournalu ešte len mali diskutovať. S družinou Rusko, ale aj Prídavok a Hollý pripravili desiatky dramatických relácií. Odbočka bez obáv z amatérskych výkonov urobila z vysielania celkom úspešnú školu herectva. Viacerí členovia súboru - Fero Kmec, Viera Straková (vyd. Bálinthová), Imro Jenča, Alexander Kautnik i ďalší - neskôr už ako profesionáli pôsobili v oblasti dramatického umenia.

Košičania si vzali k srdcu pokyn vedenia rozhlasovej spoločnosti riešiť nedostatok divadelných hier získavaním textov písaných špeciálne pre dramatické vysielanie. Na 14. marca 1929 pripravili na vysielanie prácu Jozefa Joštiaka Sukničkár, považovanú za prvú slovenskú pôvodnú rozhlasovú hru. Nasledovali hry Márie Oravcovej, Márie Kočanovej, Emila Rusku, Antona Prídavka a ďalších - odbočke sa podarilo vytvoriť solídny okruh autorov. V prvej polovici tridsiatych rokov poslucháčov zaujal rad osvetovo ladených humoristických scénok Antona Prídavka a Alojza Sopku s postavami Baďurom a Durným. Tieto scénky, vzájomne zreťazené práve hlavnými postavami, predstavovali vlastne zárodok dramatického seriálu u nás.

Zo svojho predchádzajúceho učiteľského pôsobenia Rusko veľmi dobre poznal pomery na východoslovenských školách, vedel o nedostatku učební a učebných pomôcok, malom počte učiteľov a neraz ich nízkej kvalifikácii, o nie práve priaznivom vzťahu mnohých rodičov k poskytovaniu vzdelania potomkom. Na 28. októbra 1929 pripravil vzorovú vyučovaniu hodinu pred mikrofónom. Zmyslom vysielania nebolo ani tak poskytnúť žiakom nové poznatky, ako skôr ukázať učiteľom, žiakom aj rodičom účelné a príťažlivé vyučovanie. Na túto hodinu nadviazali už pravidlene ďalšie a s výraznejším didaktickým poslaním, ale stále aj metodicky poňaté. Tak vznikla v ČSR úplne nová súčasť vysielania a zároveň vyučovania pod názvom Školský rozhlas.

Košická odbočka Radiojournalu hľadala v každej oblasti vysielania - v spravodajstve, publicistike, umeleckom slove i hudbe - postupy a formy, ktorými by zaujali poslucháča. Pod názvom Týždenný Radiojournal zriadila spravodajsko-publicistický magazín plný obsažných informácií o regionálnom spoločenskom dianí, o literatúre, hudbe a hospodárstve. Rusko, Prídavok a Hollý navštevovali s mikrofónom mestečká a obce na východnom Slovensku i Podkarpatskej Rusi a usporadúvali odtiaľ reportáže. Autori neváhali vpustiť do vysielania nárečie, ako bolo napr. pri Prídavkových a Sopkových scénkach s Baďurom a Durným, a cez použitie reči blízkej poslucháčovi si získavali jeho dôveru. Kým v Bratislave uvažovali o opodstatnenosti relácií pre Maďarov na Slovensku, košická odbočka už koncom roka 1928 otvorila pravidelné vysielanie pre maďarských poslucháčov na Slovensku v ich materinskej reči. Od roku 1930 mala v programe aj relácie určené rusínskemu, resp. ukrajinskému obyvateľstvu východu republiky.

Trpezlivou prácou s učiteľmi, ochotníkmi, novinármi, s inštitúciami a organizáciami ako Matica slovenská, Slovenská liga, košické múzeum, so spevokolmi a vojenskými hudobníkmi sa podarilo vybudovať autorskú a interpretačnú základňu. Vďaka nej po nadviazaní telekomunikačného spojenia s ostatnými rozhlasovými strediskami v roku 1934 Košice mohli vstúpiť do celorepublikového programu s reláciami reprezentujúcimi východné Slovensko. Po sprevádzkovaní banskobystrického vysielača roku 1936, vďaka ktorému boli už rozhlasovým signálom pokryté rozhodujúce časti územia krajiny, veľký počet mimokošických poslucháčov získal prístup aj ku košickým rozhlasovým reláciám.

Zainteresovanie širokého okruhu ľudí na tvorbe relácií prospievalo nielen rozhlasu, ale umožňovalo realizáciu záujmov účinkujúcich, prispievalo k rozvíjaniu ich schopnosti. V podmienkach východného Slovenska odbočka Radiojournalu nadobudla postavenie činiteľa, ktorý nielen šíril správy, poznatky a umenie, ale suploval aj prácu absentujúcich alebo nedostatočne fungujúcich kultúrnych inštitúcií, predovšetkým divadla.

Roku 1938 do úspešnej práce košického rozhlasu bezohľadne zasiahla politika. Nemecko a Taliansko tzv. arbitrážnym rozhodnutím, prijatým vo Viedni, pririekli južné pohraničie Slovenska horthyovskému Maďarsku. Pred obsadením Košíc tamojší rozhlasoví pracovníci previezli technické a ostatné zariadenia, vrátane archívu do Prešova, kde ako nedokonalá náhrada za košickú odbočku Radiojournalu vzniklo malé štúdio, ktoré pod vedením Antona Prídavka pokračovalo vo vysielaní pre východné Slovensko.

autor: Vladimír Draxler

Živé vysielanie
??:??