Súčasná Európska únia má program nazvaný Erasmus plus, ktorý umožňuje študentom i učiteľom pobyt v zahraničí. Jeho cieľom je nielen spoznávanie v akademickom zmysle slova, ale aj v praktickom. Pekným posolstvom je, že takéto pobyty učia o romanitosti a spájajú v rozdielnosti. A ako to bolo voľakedy? Deti v Uhorsku tiež chodievali na pobyty v iných krajoch, cestovalo sa z Dolniakov na Horniaky a naopak. Kvôli nemčine a kvôli maďarčine, ale chodilo sa aj kvôli slovenskému slovu. A tak sa historička Slávka Otčenášová pozrela na "uhorský Erasmus", na časy, keď sa do školy chodilo na voze. Pezradíme, že využila príbeh z vlastnej rodiny a preplietla ho s tým, ktorý poznáme z literatúry. Maďarský spisovateľ Gyula Krúdy totiž v rokoch 1888 až 1891 strávil ako dieťa tri roky na pairistickom gymnáziu v Podolínci a k tejto téme sa neustále vracal vo svojich prózach, ktoé volal Sindibádove príbehy. To podľa mena, ktoré si sám dal podľa obľúbenej literárnej postavy.
Juraj ZETYÁK, Miroslav KOLBAŠSKÝ, Vanda Bernátová;Príbeh pre toto miesto 213
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
